Tu sú zaujímavé články, ako funguje demokracia vo Švajčiarsku.
To, čo je u nás snom, je vo Švajčiarsku samozrejmosť.
Alebo tento stručný článok .
Označovať náš chorý politický systém pojmom demokracia je nepochybne mimoriadne nešťastný nápad. Skutočná demokracia vyzerá predsa úplne inak. Stačí porovnať Slovensko so Švajčiarskom.
Švajčiarsky občan uplatnil zásadu suverenity ľudu (moc pochádza od občana) a dal sám sebe dve základné práva:
– právo hlasovať,
– právo voliť
Vláda a parlament ľudu nevládnu, ale len dočasne spravujú veci verejné. Sú platenými zamestnancami občanov a sú voči nim v podriadenej pozícii.
– poslanec=zamestnanec
– občan=majiteľ firmy
Úlohou poslancov je odbremeniť občanov od rutinného každodenného rozhodovania. V mene obyvateľov pripravujú a schvaľujú bežné zákony. Tie však nevstupujú do platnosti automaticky. Občania môžu vetovať akýkoľvek zákon a môžu rozhodnúť, že budú o danej veci radšej hlasovať osobne v referende.Parlament nemá právomoc zmeniť ústavu, to môže iba ľud (referendom).Občania majú právo zákonodarnej aj ústavodarnej iniciatívy. Po vyzbieraní potrebného počtu podpisov môžu petíciou sami predkladať návrhy zákonov, ktoré parlament po rokovaní so zástupcami petičného výboru buď prijme a zapracuje do legislatívy alebo sa o nich hlasuje v referende.Pred referendom prebiehajú rozsiahle verejné diskusie a každý s predstihom dostane brožúrku s podrobnými argumentami za a proti. Kto sa nevie rozhodnúť, môže si osvojiť odporúčanie svojej obľúbenej strany.Referendum je bez ohľadu na účasť vždy platné a je vždy záväzné. Neexistuje žiadna možnosť, ako by tomu nejakí zamestnanci občanov (poslanci) mohli zabrániť.
Aj volebný systém je zaujímavý:
Pri voľbách má švajčiarsky volič možnosť zobrať si napríklad kandidátku strany Obyčajní ľudia, “zakrúžkovať” na nej povedzme Matoviča a ostatných vyšktnúť. Zároveň môže rukou dopísať ďalšie mená z iných strán – napríklad Luciu Žitňanskú (SDKU), Ľubomíra Galka (SaS), Daniela Lipšica (KDH) a trebárs aj Noru Mojsejovú a bude to platný hlas pre uvedených kandidátov.
Niektoré ďalšie perličky:
Švajčiari nemajú žiadnu 5 percentnú hranicu na zvolenie do parlamentu.Pre 8 miliónov obyvateľov im stačí sedem ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva aj funkciu prezidenta (nepotrebujú na to najvyššieho ústavného pretekára Ivana Seatoviča).Nemajú žiadnu koalíciu a opozíciu. Švajčiari majú konkordanciu. To znamená, že každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. O zákonoch sa podrobne diskutuje so snahou dosiahnuť už v parlamente čo najväčšiu celospoločenskú dohodu, aby veľká väčšina obyvateľov bola spokojná a aby zbytočne nezaťažovali občanov referendom.Vláda má dlhodobo celosvetovo najvyššiu dôveru obyvateľstva (75 až 80 percent)Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu.Nezamestnanosť je iba 3 percentá a na uživenie štátu, v ktorom politici nekradnú (nemajú veľmi ako), stačí DPH vo výške 8%.Suverénni švajčiarski občania sú vlastníkmi svojho štátu. Nepotrebujú Fica ani Mečiara, pretože potrebné sociálne istoty si vedia zabezpečiť hlasovaním aj sami. Majú svojich politikov pod kontrolou a nemusia meditovať nad tým, ako si zvoliť menšiu gorilu.
Alebo tento článok.
Švajčiarsky model priamej demokracie
Pravidlo moci :
“Moc má ten, kto pozná racionálny základ konštrukcie celej spoločnosti. Ovládaný je ten, pre ktorého je racionálny základ skrytý a spoločenské udalosti, javy a zmeny sa mu javia iracionálne.”
Je mylnou predstava, keď sa demokracia stotožňuje so „zastupiteľskou demokraciou“, ako keby bolo zastupovanie základom demokracie. Nepriami zástupcovia, zvolení do parlamentu, nie sú reprezentatívni a nepredstavujú priemer svojich voličov, respektíve všetkých občanov. Takéto zoskupenie, zostavené zo “zástupcov”, predstavuje istú elitu z národa a má sklon k premene na “parlamentnú aristokraciu”.
Čisto parlamentný, aj totalitný systém umožňujú prijímať zákony proti vôli väčšiny, pretože zvolení ľudia nemusia byť morálnou elitou národa a ich cieľom nemusí byť plnenie všeobecných verejných záujmov.
Zdanlivo dobrým riešením by malo byť – vymenenie nečestných poslancov, úradníkov a podnikateľov, za čestných a potom im už len zveriť náš majetok a spokojne sledovať, ako ho zveľaďujú.
Je to omyl ! Aby nastala skutočná zmena, musí byť funkčná, t.j. musí zmeniť povahu moci !
Východiskami švajčiarskej priamej demokracie sú – spoločenská zmluva, zásada suverenity (zvrchovanosti) ľudu (niet vyššej autority, než ľud), zásada rovnosti, právo na iniciatívu, pravidlo väčšiny, mandátové pravidlo, konkordancia, federalizmus, každá otázka musí nájsť svoju vlastnú väčšinu, podobnosť s domovou samosprávou, Nič nie je zadarmo, ani priama demokracia.
– Švajčiarsky občan uplatnil zásadu suverenity ľudu (moc pochádza od občana) a dal sám sebe dve základné ústavné politické práva: právo hlasovať, právo voliť.
– Vláda a parlament ľudu nevládnu, ale len dočasne spravujú veci verejné. Sú platenými zamestnancami občanov a sú voči nim v podriadenej pozícii.
– Úlohou poslancov je odbremeniť občanov od rutinného každodenného rozhodovania. V mene obyvateľov pripravujú a schvaľujú bežné zákony. Tie však nevstupujú do platnosti automaticky. Občania môžu vetovať akýkoľvek zákon a môžu rozhodnúť, že budú o danej veci radšej hlasovať osobne v referende.
– Parlament nemá právomoc zmeniť ústavu, to môže iba ľud (referendom).
– Občania majú právo zákonodarnej aj ústavodarnej iniciatívy. Po vyzbieraní potrebného počtu podpisov môžu petíciou sami predkladať návrhy zákonov, ktoré parlament po rokovaní so zástupcami petičného výboru buď prijme a zapracuje do legislatívy, alebo sa o nich hlasuje v referende.
– Pred referendom prebiehajú rozsiahle verejné diskusie a každý s predstihom dostane brožúrku s podrobnými argumentami za a proti. Kto sa nevie rozhodnúť, môže si osvojiť odporúčanie svojej obľúbenej strany.
– Referendum je bez ohľadu na účasť vždy platné a je vždy záväzné. Neexistuje žiadna možnosť, ako by tomu nejakí zamestnanci občanov (poslanci) mohli zabrániť.
Volebný systém a niektoré zaujímavé špecifiká:
– Pri voľbách má švajčiarsky volič možnosť zobrať si kandidátku ktorejkoľvek strany, “zakrúžkovať” na nej vybranú osobu a ostatných vyšktrnúť.
– Zároveň môže rukou dopísať ďalšie mená z iných strán a bude to platný hlas pre uvedených kandidátov.
– Na zvolenie do parlamentu nie je určené žiadne kvórum.
– Pre 8 miliónov obyvateľov stačí sedem ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva aj funkciu prezidenta
– Nemajú žiadnu koalíciu a opozíciu. Švajčiari majú konkordanciu. To znamená, že každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. O zákonoch sa podrobne diskutuje so snahou dosiahnuť už v parlamente čo najväčšiu celospoločenskú dohodu, aby veľká väčšina obyvateľov bola spokojná a aby zbytočne nezaťažovali občanov referendom.
– Vláda má dlhodobo celosvetovo najvyššiu dôveru obyvateľstva (75 až 80 percent)
– Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu.
– Nezamestnanosť je iba 3 percentá a na uživenie štátu, v ktorom politici nekradnú (nemajú veľmi ako), stačí DPH vo výške 8%.
– Suverénni švajčiarski občania sú vlastníkmi svojho štátu. Potrebné sociálne istoty si vedia zabezpečiť hlasovaním aj sami. Majú svojich politikov pod kontrolou a nemusia meditovať nad tým, ako si zvoliť menšie zlo.
Verejné zhromaždenie (obce) má tri fazy : Rozhodnutie o účasti – Verejná diskusia – Rozhodnutie .
Verejné ľudové zhromaždenie (kanton) má správnu radu, so svojím predsedom. Rozhoduje o kantonálnych zákonoch a novelách kantonálnej ústavy.
V najväčšom kantóne Zürich (viac ako milión obyvateľov) stačí na ľudovú iniciatívu 10 000 podpisov. Nepovinné referendum vyžaduje iba 5 000 podpisov.
Referendum je vo svojej podstate ľudovým zhromaždením, na ktorom sa však jeho účastníci už fyzicky nestretávajú. Hlasovanie v referende je platné bez ohľadu na účasť. Hlasovať sa môže o akejkoľvek otázke, okrem vecných výnimiek napríklad, viažucich sa na praktickú uskutočniteľnosť, či na záväzné ustanovenia medzinárodného práva.
Dôsledky fungovania priamej demokracie vo Švajčiarsku sa prejavujú najmä vo vyššej hospodárskej výkonnosti, v nižších nákladoch na výkon verejných služieb, v nižšej miere potreby verejných výdavkov a zadĺženia verejných financií.
Zdrojom spokojnosti so systémom priamej demokracie, je napríklad výsledková prospešnosť vo forme lepších zákomov, procedurálna prospešnosť (spokojnosť z účasti na rozhodnutí a vnútorná akceptácia rozhodnutia).a najmä spokojnosť z možnosti účasti na rozhodovacom procese.
Ľudia prikladajú viac dôležitosti férovosti procedúry, než výsledku procedúry.
Švajčiarska priama demokracia je dômyselnou technológiou spravovania spoločnosti, ktorá je uspôsobená tak, aby dosahovala dobré výsledky, aj s reálnym občanom so všetkými jeho chybami. Ako nedostatok sa v praxi prejavuje predĺženie legislatívneho procesu. Výhody však ďaleko prevyšujú možné negatíva tohto systému.
Ľud je sám od seba ochotný prijať aj tzv. nepopulárne opatrenia, ktoré by vláda všade inde v strachu z volebnej porážky odkladala.
Rozhodovanie ľudu je priebežné, problémy sa nehromadia, ale riešia.
Kto má moc vo svojich rukách trvale a úplne, chová sa ako vlastník. Môže si dovoliť uvažovať s nadhľadom a uprednostniť trvalo udržateľné, pre všetkých akceptovateľné riešenia.
Parlament pracuje zodpovedne, aby sa vyhol hanbe prehraného referenda.
Nie je potrebné voliť medzi pravicou a ľavicou, každá jednotlivá otázka musí nájsť svoju vlastnú väčšinu.
Vzniká sociálny kapitál, občania sa identifikujú so systémom ktorý sami spoluvytvárajú a preto ho aktívne podporujú.
Štát je stabilný, nekumuluje sa frustrácia, ktorá by v zastupiteľskom modele viedla k nepokojom či štrajkom a vybila by sa až v najbližších voľbách.
Rozhodovanie je menej emocionále a viac na odbornom základe.
Vo Švajčiarsku nikdy nehrozí, že sa po voľbách smerovanie celej krajiny otočí o 180 stupňov.
Pretože ľudia rozhodujú priamo, nemajú im populisti čo sľúbiť.
Prirodzený zdravý egoizmus vedie každého k tomu, aby hlasoval čo najlepšie.
Ak sa ľudia necítia kompetentní, osvoja si v diskusii, pomocou názorovej skratky, postoje prirodzených autorít zo svojho okolia.
Špeciálne záujmové skupiny nemajú príležitosť korupciou ovplyvniť toho, kto rozhoduje.
Právo na iniciatívu dáva menšinám možnosť priamo presadiť svoje potreby. Úradným jazykom je napríklad aj rétorománčina, hoci ňou hovorí len 0.5 percenta obyvateľov. A napríklad referendum o registrovaných partnerstvách našlo podporu aj v tradične konzervatívnych katolíckych kantonoch. Na druhej strane priama demokracia umožňuje účinnú ochranu pred neprispôsobivými a agresívnymi skupinami.
Záver :
Chce dnešná politická elita, priamu demokraciu ?
Odpoveďou je NIE ! Predsa si nevypustia vlastný rybník.
PRIAMA DEMOKRACIA je predovšetkým PRÁVO, SPRAVODLIVOSŤ, ZODPOVEDNOSŤ a SLOBODA pre všetkých, v najširšom slova zmysle !
Ing. Gabriel Karácsony (čiastočne prevzaté a upravené od Jozefa Bielika) zdroj
Občania stále viac strácajú dôveru v politické strany. Je to fenomén rastúcej nechuti voličov voliť strany a politikov označovaných ako štandartné. Prejavilo sa to pri rôznych voľbách, kde výrazne uspeli aj nezávislí kandidáti, bez podpory straníckych štruktúr. Nie je ale to len špecifikum Slovenska, vidíme to aj v iných krajinách. Preto sa často spomína ako politický model spoločnosti práve malé Švajčiarsko, vklínené do stredu Európskej únie, kde sa praktizuje práve priama demokracia formou plebiscitov. Tam strany nezohrávajú až takú významnú úlohu. Na Slovensku ale prevláda názor, že nerozhoduje ľuďmi zvolená vláda, ale oligarchia v podobe finančných skupín. Politiku teda zdegenerovala na bohapustú kleptokraciu. Nechám na zváženie, či tomu tak skutočne je.
Bude Slovensko ešte niekedy v Európe takým druhým Švajčiarskom? Priznávam, že je to dosť provokačná otázka. Ale v minulosti sa to za vlády Mečiara (!) dosť často spomínalo. Čo Slovensku na ceste k tomu cieľu chýba? Je potrebné urobiť veľmi veľa systémových zmien, aby sa krajina konečne stala demokratickým (vláda ľudu) a právnym (dodržiavanie zákonov) štátom bez prebujnelej korupcie. Krajina by sa mala vydať na tú síce dlhú, ale správnu cestu za cieľom, stať sa vysnívaným Švajčiarskom. Určite by to najmä pre mladú generáciu, ktorá teraz často opúšťa krajinu, stálo za to. V celej krajine by mala byť nastolená široká spoločenská diskusia o jej budúcom smerovaní.
Malo by sa diskutovať aj o zmene postavenia poslancov NR SR a to podľa osvedčeného švajčiarskeho modelu. To by maximálne prospelo k ozdraveniu (vcelku chorého) slovenského parlamentarizmu. Členovia parlamentu vo Švajčiarsku totiž nie sú platení za mandát, sú len odškodňovaní za parlamentnú činnosť (parlament zasadá štyrikrát ročne na trojtýždňovom verejnom rokovaní) podľa pevného tarifu. Poslanci teda ostávajú v pôvodnom zamestnaní a tým majú ako neprofesionálni politici oveľa bližšie k problémom občanov, keďže ostali jednými z nich. V takomto systéme sa poslancami stávajú len spoľahliví ľudia, ktorí sa preukázateľne osvedčili na obecnej a kantonálnej (zrovnateľné s VÚC) úrovni, alebo v inej sfére verejného života (napr. ako priemyselní manažéri, osobnosti vedy, umenia a pod.). Systém navyše umožňuje, že neprofesionálni poslanci môžu do rokovaní vnášať znalosti získané z predchádzajúcej úspešnej praxe.
Švajčiari sami tvrdia, že nebezpečenstvo vzniku nejakej kasty politikov u nich prakticky neexistuje. V krajine nevládne žiadna koalícia ani opozícia. Švajčiari majú konkordanciu, čiže každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu! A na uživenie ich štátu (v ktorom politici nekradnú) postačuje ako DPH štandardná sadzba 7,7 %, špeciálna sadzba 3,7 % (hoteli), znížená sadzba 2,5 % (potraviny, lieky, noviny a knihy) a od DPH sú oslobodené: zdravotníctvo, školstvo a kultúra. V dnešnej dobe je výška DPH aj úspešný nástroj proti inflácii, ktorá je vo Švajčiarsku 2,9 %, na Slovensku 15,4 % a v eurozóne 6,9%.
Švajčiarsky zázrak je aj to, že hoci Švajčiarsko nemá takmer žiadne suroviny, je to jedna z najlepšie prosperujúcich krajín sveta. Ďalším divom je, že aj ľudia žijúci v tejto krajine majú rôzne jazyky (nemčina, francúzština, taliančina a ďalšie), rôzne náboženstvá a aj rôznu kultúru (nemeckú, francúzsku a taliansku) a v tejto krajine neexistujú vnútorné konflikty. To všetko je výsledok osobitného systému štátnej správy, ktorý je pre občanov hlavným stmelujícím prvkom – priamej demokracie. Švajčiari v roku 1847 pridali povinné referendum k svojej národnej ústave. O každej zmene a doplnení ústavy je vláda povinná zvolať referendum. Rovnako je referendum povinné aj o vstupe Švajčiarska do medzinárodných organizácií. Občanom sa umožňuje po zozbieraní 100.000 podpisov podať všeobecný návrh parlamentu, ktorý potom slobodne rozhodne, či ho zapracuje do zákona alebo do novely ústavy. Tento návrh sa potom stane predmetom referenda.
Pozrime sa teraz na Slovensko.
Pravý opak sa totiž deje od vyhlásenia samostatnosti republiky na Slovensku. Slušnú politiku pre ľudí tu nahradil len neskrotný politický (!) biznis a to za akúkoľvek cenu. Dostať sa do vysokej politiky znamená pre mnohých politikov (česť výnimkám) aj pomerne rýchle zbohatnutie, samozrejme na úkor celej spoločnosti, nakoľko sa bohapusto kradne. Áno, na Slovensku sa kradne. Keď je tlak občanov už moc veľký, tak niekdo odstúpi, alebo je odstúpený, ale systém sa nemení. A hlavne ten treba zmeniť. Peniaze na Slovensku vytlačili akékoľvek hodnoty, morálku a etiku v tzv. elite národa, ktorá ho vraj zastupuje a má byť preto aj vzorom pre celý národ. Tento stav trvá žiaľ už 30 rokov! Povedané počítačovou rečou, potrebujeme na Slovensku konečne reštart!
Veď pre 8 miliónov obyvateľov Švajčiarska stačí 7 (slovom sedem) ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva, po dobu jedného roka, aj funkciu prezidenta.
Členovia vlády nie sú osoby chránené pred verejnosťou. Je celkom normálne, že ich stretnete v električke alebo v autobuse. Ak chcete, môžete ich bez prekážok osloviť. Proste výborný systém. Dokážete si také niečo predstaviť v budúcnosti na Slovensku? Ale oproti tomu má malé, 5-miliónové Slovensko ministrov raz toľko, teda 14!
Ako model kvalitne fungujúceho štátu si teda skutočne môže Slovensko za príklad zobrať Švajčiarsko, ktoré má naopak veľmi efektívnu štátnu správu. O priamej demokracii a podieľaní sa občanov na správe krajiny už ani nehovoriac. V žiadnej inej krajine na svete neexistuje na národnej úrovni také priame rozhodovanie celého národa. Je to skutočne vzor štátu s najsilnejšími samosprávnymi prvkami tohto demokratického spôsobu vládnutia a vďaka tomu, Švajčiarska konfederácia existuje už viac ako 600 rokov. Vo Švajčiarsku občan rozhoduje o miestnej, kantonálnej aj celoštátnej politike. Suverénni švajčiarski občania sú teda skutočnými vlastníkmi svojho štátu. Na Slovensku netreba vymýšľať žiadny nový systém.
Príklad Švajčiarska môže teda v mnohom slúžiť inšpiratívne pre budovanie nového, po 30-tich rokoch skutočne demokratického Slovenska. Zreteľný postupný pokles významu politických strán vedie k prirodzenému posilneniu pozície samospráv, ktorej fungovaniu voliči viac rozumejú a jej predstaviteľov aj dobre poznajú a majú ich pod bezprostrednejším dohľadom.
Preto by sa slovenský národ mal konečne prebrať z letargie a pasivity, keď sa jedná o veci verejné. Tu treba apelovať aj na dosť apolitickú mládež, ktorá bude neskôr znášať všetky následky súčasnej politickej a ekonomickej moci a ich, často zlých, rozhodnutí. Je potrebné sa viac angažovať v politike a správe vecí verejných, aby práve mladá generácia bola v stave nahradiť všetkých do- a presluhujúcich politikov. Veď práve hodnoty ako je sloboda, demokracia a právny štát si vyžadujú maximálnu osobnú angažovanosť každého jedného občana.
Po tých dlhých rokoch nezodpovedného drancovania krajiny Slovensku (vlastne od roku 1989) teda asi nezostáva príliš veľa času na nápravu. V opačnom prípade to asi s tou peknou malou krajinou pod Tatrami nedopadne práve najlepšie. Neurobiť zásadné zmeny vo fungovaní krajiny by bola aj nenapraviteľná historická chyba na budúcich generáciách!
Znížme v parlamente na začiatok to nezmyselne vysoké kvórum z 50% na 10% (dnes platnosť podmieňuje účasť nadpolovičnej väčšiny voličov) pri referendách na Slovensku. Veď keď na legitimitu 13-tich slovenských poslancov v Európskom parlamente v roku 2014 postačovala účasť 13% (!) voličov, tak potom musí byť legitíme aj oveľa nižšie kvórum pri referendách, kde rozhodujú občania. Na zvolenie poslanca NR SR sa dokonca nepožaduje žiadne kvórum. Teda pre zvolenie „zástupcu občanov“ teoreticky postačí aj jeden jediný platný hlas, trebárs aj vlastný! Môžeme tu vôbec hovoriť potom o zástupcovi občanov? Demokracia nemôže spočívať len v slobodných voľbách, keď raz za 4 roky hodíme hlas do do volebnej urny.
Ak sa v čl. 2 Ústavy SR deklaruje, že „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“, tak by tomu tak malo byť aj po voľbách.
Je čas na zmenu volebného systému, redukciu ministerstiev a štátnych úradov, zmenu územnosprávneho členenia Slovenska a presun moci do regiónov. Jednoducho priblížiť viac moci, kompetencií ale hlavne financií z centrálnej vlády k regionálnym resp. komunálnym vládam. Štruktúry a vplyv tzv. politických strán v mestách a obciach neexistuje. Garantujem Vám, že drvivá väčšina ľudí na Slovensku vo svojich mestách a obciach kde žijú, necítia podporu týchto strán a poslancov z Národnej rady ani nepoznajú. Súčasná moc politických strán je neadresná, postavená na pár ľuďoch sediacich vo vláde a v parlamente v Bratislave. Občania chcú voliť ľudí s príbehmi a nie byť zavislý na vzťahu k nejakej strane. Ľudia majú plné zuby tohto straníckeho systému.
Nemožnosť odvolania neschopného poslanca treba teda považovať za deformáciu priameho výkonu moci. Počas štyroch rokov takto strácajú občania de facto svoje právo vykonávať štátnu moc, majú ju de iure. Z pohľadu kontroly výkonu moci to veru nemožno nazvať funkčnou demokraciou. Väščie rozhodovanie práve referendom, ako vôľe väčšiny národa, možno preto vidieť ako cestu k skutočnej demokracii. Usilovný slovenský národ by si, po tých rokoch politického experimentovania, konečne zaslúžil lepší model. Slovensko by malo postupne nastúpiť cestu, akou osvedčene kráča práve Švajčiarsko. Aj občania Slovenska by mali byť zvrchovanými správcami svojho štátu a to práve cez nástroje priamej demokracie.
Ujme sa tejto myšlienky nejaká parlamentná, či nebodaj novovznikajúca strana, alebo to bude opäť len mimoparlamentná iniciatíva? Keď taká priama demokracia skvele funguje vo Švajčiarsku, tak to musí predsa ísť aj na Slovensku.
